Rychtář (56): Ivetkin popol jej rodine nedám

Rodina, nerodina, ja sa svojej Ivetky nikdy nevzdám! To je definitívny postoj Josefa Rychtářa k žiadostiam Ivety Bartošovej o vydanie urny s jej popolom, alebo aspoň jeho časti. Prečítajte si rozhovor, v ktorom vysvetľuje svoje dôvody.

K dnešnému dňu som s nimi v kontakte nebol. Vzťahy sa trochu porušili, pretože som nevyhovel prianiu Ivetinho brata Lumíra, ktorého požiadavky pre mňa boli naprosto neprijateľné. On je síce brat mojej zosnulej ženy, ale ja som s ňou žil tri roky. Nenašli sme spoločnú reč, komunikácia sa porušila.

Aké mala Iveta vzťahy so svojou rodinou?

Viete, nechcel by som nikdy nikomu ublížiť, nesmierne si vážim Ivetinu maminku, pretože dala mojej žene život. Musí to pre ňu byť veľmi ťažké, stratila dcéru. Myslím si, že vzťahy s maminkou boli na úrovni matka - dcéra. Viac to nechcem komentovať. Dovolím si len povedať, že vzťahy medzi Ivetkou, jej sestrou a bratom boli na bode mrazu.

Nikdy som to nepochopil, nikdy mi to nevysvetlila, ale tam nikdy nemala dobrý vzťah. Neviem, čo sa medzi súrodencami stalo, prečo to tak vnímala, kde sa stala chyba, prečo medzi nimi viazla komunikácia. Mrzelo ma to, ale nepodarilo sa mi túto bariéru medzi nimi prelomiť.

Ako to bude s popolom? Budete ho deliť?

Ivetka musela byť z pochopiteľných dôvodov spopolnená, a to delenie, to sa nedá. To je ako keby som jej odťal ruku. Mala by zostať tak, ako je - aj v tom spopolnenom stave. Aj keby som odsypal gram popola, bolo by to, ako by som jej zobral kus tela!

Ako si predstavujete svoj život o päť rokov?

Sú to veľmi zložité predstavy. Už si nechcem nič dokazovať. To, čo som chcel, už som dokázal. Zrekonštruoval som dom a urobil pár hlúpostí. Ale rozhodne nemám v úmysle niekde začínať svoj život odznovu. Proste budem žiť s Ivetkou ako takou, ktorá tu už, bohužiaľ, nie je. Ale budem s ňou!