Elo Havetta - zabila ho normalizácia

Elo Havetta vytváral film ako svojbytné umelecké dielo a nie ako súčasť politickej či spoločenskej objednávky.

Narodil sa 13. júna 1938 vo Veľkých Vozokanoch pri Nitre a pôvodným krstným menom bol Eliáš. "Rodičia si chceli uctiť môjho strýka. Nikto mi tak ale nehovoril. Vždy som bol pre každého iba Elo." Mal výtvarný talent a v roku 1953 začal chodiť na Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave. "Chcel som ísť na grafiku, ale pretože nás bolo priveľa, časť presunuli na fotografiu. Ocitol som sa medzi nimi - a určite neľutujem."

Tu sa spriatelil aj s rovnako starým Jurajom Jakubiskom. Obaja čoskoro zistili, že chcú prejsť od fotografie k filmu. A boli úspešní. Prijali ich na pražskú FAMU, kde sa na začiatku 60. rokov stali súčasťou školy, ktorej absolventov, predstaviteľov novej českej vlny, mal onedlho spoznať celý svet. Navyše, na FAMU študoval i Dušan Hanák, s ktorým vytvorili silnú trojicu rozhodnutú urobiť zásadnú zmenu v slovenskej kinematografii.

Elo Havetta nakrútil na FAMU (1961-1967) viacero filmov (Mikulášsky občasník, Gotická manéž pre jedného, 34 dní absolútneho ticha, Predpoveď: nula). Boli síce tematicky rôznorodé, ale už v nich bolo vidno záujem o intímny svet človeka a snahu rozbiť tradičnú rozprávačskú štruktúru, ktorú mal nahradiť voľný tok obrazov vytvárajúcich zmysluplný celok až vo vedomí diváka.

Prvý celovečerný film Slávnosť v botanickej záhrade nakrútil na bratislavskej Kolibe v roku 1969 a bol až karnevalovou oslavou sveta. Len treba veriť a mať odvahu prijať nepoznané a neznáme. Podstatné pritom bolo, že Elo Havetta vytváral film ako svojbytné umelecké dielo a nie ako súčasť politickej či spoločenskej objednávky. Základ tvoril princíp hry a viera, že nech sa udeje čokoľvek, vždy zostáva tichá nádej a perspektíva, že raz bude lepšie. Čo ho aj odlišuje od Juraja Jakubiska, s ktorým má spoločné tvorivé východisko, ale jeho dielo nie je natoľko poznačené krutosťou a cynizmom občas smerujúcim až k nihilizmu.

Aj keď film kritika vysoko hodnotila, na druhý si musel Elo Havetta počkať. Nastupovala normalizácia, na Kolibu prišlo nové vedenie, ktoré kládlo hlavný dôraz na ideovú a ideologickú "čistotu" filmu a nie na talent jeho tvorcu. Havettovi odmietli prepis Olbrachtovej prózy O smutných očiach Hany Karadžičovej, Ferkovej Keby som mal pušku (neskôr film nakrútil Štefan Uher) a aj pôvodný scenár Dušana Lechana Terárium, ktorý bol dokonca označený za "výstražný príklad skrytého pôsobenia ideologickej diverzie".

Úspech mal až v roku 1972 so scenárom filmu Ľalie poľné podľa Šikulovej knihy Nebýva na každom vŕšku hostinec. Šikulova autorita renomovaného spisovateľa totiž napokon zavážila aj na "najvyšších" politických miestach. Ide však o veľmi voľnú adaptáciu, kde sa Elo Havetta v príbehu dvoch navrátilcov z 1. svetovej vojny znovu vrátil k svojej základnej téme. K uznaniu práva ľudí na vlastný život, ktorý v systéme stojacom na násilí vedie iba k tragike. Aj keď až do poslednej chvíle nestrácajú vieru, že svet je i tak krásny.

Už po prvom dni premietania Ľalie poľné putovali do trezoru a vtedajšie vedenie Koliby vyhlásilo, že ide o "film, ktorý nič nehovorí o nás a ani u nás. Prevláda tu poloha nezmyselného". Vzápätí zakázali i Havettov prvý film. Odobrali mu aj už schválené nakrúcanie televízneho seriálu Adam Šangala, ktorý neskôr realizoval Karol Spišák a odmietnuté zostali tiež jeho ďalšie pripravované projekty. Jediné, čo mohol robiť, boli príspevky do televíznej Pionierskej lastovičky. Neskôr pribudol magazín o kinematografii Ráčte vstúpiť, ktorého časti sú stále dôkazom, že svoju jedinečnú invenciu a obrazotvornosť ani vtedy nestratil. Elo Havetta však nebol taký vnútorne silný ako napríklad Juraj Jakubisko či Dušan Hanák, ktorých postihli rovnaké zákazy. Keďže nemohol realizovať svoje plány, upadal do depresií, "pomáhal" si alkoholom, liekmi a 3. februára 1975 náhle zomrel na vnútorné krvácanie spôsobené prasknutým žalúdočným vredom."