Mick Jagger: Je to iba rock and roll, ale ja to mám rád

Legenda rockovej scény stále žije

Rolling Stones, pojem, značka, legenda, pilier svetovej rockovej hudby. Manažér Andrew Oldham ich naučil vždy pevne sa držať svojho smerovania. Chcel z nich vyrobiť protipól uhladených Beatles. Podarilo sa. Chceli nabúrať všeobecnú učesanosť hudby v tej dobe, ešte viac vylepšiť to, čo urobila v začiatku skupina Beatles. V mnohom ich porovnávali, k liverpoolskej štvorici bolo však okolie častokrát zhovievavejšie ako k Jaggerovcom. Od publicity až po "návštevy" súdnych miestností.

Problémy však boli súčasťou ich života, od osobných konfliktov až po poškodené sály či hotelové izby po ich koncertoch. Newyorské hotely sa dohodli, že im neposkytnú ubytovanie, obal LP platne Beggar's Banquet bol celý biely - zasiahla cenzúra, pretože pôvodne mala byť na ňom záchodová doska. K tomu drogy, v ére "flower power" sa to však vnímalo inak a inak sa tie správy aj prezentovali. Vždy sa však dokázali podržať tak, aby to "valili" ďalej.

"Je to iba rock and roll, ale ja to mám rád," tvrdí Mick Jagger a platí aj to aj o rovnomennom albume It's Only Rock'n'Roll, ktorý nahrávali v mníchovskom štúdiu a vydali v októbri 1974. Toho sa aj držali. Keď v marci 1974 dostali ponuku od vedenia hotela Tropicana v Las Vegas na týždenné účinkovanie za nie malú sumu, na rozdiel od iných umelcov - medzi nimi aj Elvisa Presleyho - túto ponuku odmietli. "Nie sme barovou skupinou," znela ich odpoveď.

Pomaly pol storočia na scéne iba s tromi personálnymi zmenami, to je skutočne obdivuhodné. Keď 9. júna 1969 oznámil Brian Jones odchod z kapely "pre hudobné nezhody", bolo to prekvapením pre fanúšikov, aj keď nejaké informácie o rozporoch prenikli von aj predtým.

Už 3. júla ho v kapele nahradil Mick Taylor. Na jeho miesto prišiel v apríli 1974 Ron Wood. Pohľad na fotografie z tej doby napovedá, že aj výzorom tváre zapadol do skupiny. Vo februári 1992 prichádza zmena tretia, končí basový gitarista Bill Wyman, zastúpil ho Darryl Jones. Ten sa však na záberoch veľmi neobjavoval.

Ťažko hrať dnes na koncerte skladby v podobe pôvodnej štúdiovej nahrávky z rokov šesťdesiatych. To platí o hitoch (I Can't Get No) Satisfaction, Honky Tonk Woman či Jumpin' Jack Flash. Keith Richards si už známe gitarové riffy dávno upravil do dnešnej podoby, aj keď správnejšie by bolo povedať, že si ich hrá na každom koncerte po svojom. To však v podobe týchto velikánov nevadí, na ich koncertoch ich jednoducho počujeme tak, ako chceme, nie tak ako ich v tej chvíli hrajú. Platí to iba u veľkých kapiel.

Na scéne sú Valiace sa kamene od roku 1962, od roku 1971 vďaka známemu logu vyplazujú jazyk celému svetu a dá sa povedať - ukazujú k tomu celému svetu aj svoj "drzý ksicht". Z tejto podoby neustúpili dodnes ani krok, ani v dobách keď sa im veľmi nedarilo,  a tobôž už ani v dobách úspešných. Na scéne sú dnes rovných 47 rokov. Ich tvárí sa dá vyčítať všetko, celý ich búrlivý život, ktorý im postupne kreslil vrásky na lícach. Vydržia do päťdesiatky? Bol by to ich ďalší rekord.