Pokoj v duši: ďalší filmový prúser sa nekoná

Recenzia na nový slovenský film Pokoj v duši

Dobrá správa je, že sa v kine nebudete musieť cítiť trápne a hanbiť za celé filmové osadenstvo. Menej dobrá, snímka má stále dosť nedostatkov, ktoré ho možno diskvalifikujú z veľkého medzinárodného festivalového trhu. No nechceme byť zlými prorokmi...

Tóno sa po rokoch vracia domov z väzenia. Doma ho čaká žena a syn (ktorý, ako sa v priebehu deja dozvedáme, v skutočnosti nie je ani jeho). Doma, vo fiktívnej dedine Čierny Hron (reálne sa nakrúcalo v Čiernom Balogu) ho pomaly, ale isto začína dobiehať vlastná „predväzenská“ minulosť. Čaká ho tam „kamarát“, za ktorého si čiastočne odsedel vo väzení, a ktorý teraz od neho pýta 1,5 milióna korún za dom a na ďalšie nekalé kšefty.

Neustále sa Tóno doberá s policajtom Rovniakom, ktorého posmešne oslovuje Hovniak. Rovniak-Hovniak má jedinú ambíciu: dostať Tóna späť do chládku.

Akú majú postavy motiváciu konania? Čo sa presne stalo v minulosti? Uspokojivú odpoveď Pokoj v duši nedáva. Isté je len jedno. Tóno sa snaží nájsť pokoj v duši. A či ho nájde? Istým spôsobom áno, ale nepredbiehajme a neprezrádzajme záver.

Ak by sme chceli film nejako žánrovo vyhraniť, Pokoj v duši sa najviac asi podobá na wester - muž vracajúci sa z väzenia sa snaží získať späť svoje niekdajšie postavenie, uchovať hrdosť a mužnosť. Uveriteľné? Mačom a bývalým delikventom do hlavy nevidíme...

Ako veľké pozitívum možno vnímať samotné herecké obsadenie. Režisérovi Balkovi sa podarilo udržať hercov v civilnej rovine a vyhnúť sa veľkým, patetickým gestám a zbytočným slovám. Svojej úlohy sa bravúrne zhostil najmä Attila Mokos, ktorý stvárnil hlavnú postavu Tóna. Mokos má výbornú filmovú, a najmä neopozeranú tvár a jeho oči odrážajú jeho vnútro, dušu. Slušne mu sekunduje aj Roman Luknár, ktorému úlohy notorických „hajzlov“ seknú. Rušivo však pôsobí postsynchrón niektorých postáv. Tvorcovia by možno urobili lepšie, keby Mokosa nechali hovoriť mierne maďarským prízvukom. Pôsobilo by to prirodzenejšie, ľudskejšie.

Tiež treba oceniť fakt, že sa režisér, v hranej tvorbe debutujúci Vladimír Balko, nesnažil nakrútiť bombastický film. Jeho rozprávanie je pokojné, civilné, o to rušivejšie pôsobí často nemotivovaný a chaotický strih alebo silené pohyby kamery. Naopak veľmi nerušivo pôsobí hudba Michala Lorenca. Práve hudba je jeden z najpozitívnejších prvkov Balkovho filmu.

Ak teda od slovenského filmu nečakáte zázraky, Pokoj v duši vás určite nesklame. Ak máte veľké, naivné očakávania, pokojne počkajte, kým sa snímka dostane na televízne obrazovky. No našťastie, ďalší slovenský filmový „prúser“ sa nekoná.  

Hodnotenie: ***/*****