Zajtra uplynie 40 rokov od smrti známeho režiséra Martina Friča

Na konte má film s Vlastom Burianom, rozprávky ako Princezna se zlatou hvězdou, Dařbuján a Pandrhola a množstvo ďalších

Martin (prezývaný aj Mac) Frič sa narodil 29. marca 1902 v Prahe. Študoval na gymnáziu a na umelecko-priemyslovej škole, ale už od šestnástich rokov pôsobil ako herec. Vystupoval v pražskom kabarete Červená sedma, v divadlách Rokoko, Revoluční scéna a v Bratislave bol spoluzakladateľom nočného podniku Moderna.

Ako dvadsaťročný náhodou nakreslil plagát k filmu Dáma s malou nožkou (1919) a prostredie filmu si ho navždy získalo. Prestal túžiť po hereckej kariére a vo filmových ateliéroch navrhoval a maľoval kulisy, pracoval v laboratóriách, v strižni, písal scenáre, občas si zahral menšie úlohy, ale túžil iba po jednom - stať sa režisérom. Koncom éry nemého filmu sa mu to i podarilo a rýchlo po sebe nakrútil štyri filmy (Páter Vojtěch - 1928, Varhaník u svatého Víta - 1929, Chudá holka, Vše pro lásku - 1930).

Fričovým prvým zvukovým filmom bol Dobrý voják Švejk (1931) a potom už prišlo obdobie, keď sa ročne podpísal najmenej pod tri až štyri nové tituly. Vždy v nich dokázal uplatniť cit pre obraz, rytmus príbehu a spracovať často i banálne témy tak, aby mali divácky prijateľnú úroveň. Čím sa, najmä spočiatku, odlišoval od iných režisérov, ktorých schopnosti boli oveľa obmedzenejšie.

volny.cz

Už v medzivojnovom období bola pre Martina Friča typická tiež tematická a žánrová rozmanitosť a stála spolupráca so špičkovými hercami. U veselohier išlo najčastejšie o Vlastu Buriana, ktorý s ním nakrútil mnohé zo svojich najlepších filmov (On a jeho sestra, To neznáte Hadimršku - 1931, Anton Špelec, ostrostřelec - 1932, Dvanásť křesel, Pobočník Jeho Výsosti, Revizor, U snědeného krámu - 1933, Hrdina jedné noci - 1935, Tři vejce do skla - 1937, Barón Prášil, Katakomby - 1940).

Hugo Haas hral v jeho filmoch Život je pes - 1933, Mazlíček - 1934, Ať žije nebožtík, Jedenácté příkázání - 1935, Ulička v ráji - 1936 a Mravnost nade vše - 1937. Jan Werich a Jiří Voskovec ho oslovili na svoje filmy Hej rup! (1934) a Svět patří nám (1937). Oldřich Nový vytvoril hlavné úlohy vo Fričových komédiách Advokátka Věra (1937), Kristián, Eva tropí hlouposti - 1939, Roztomilý člověk, Hotel Modrá hvězda - 1941, Valentín Dobrotivý (1942).

Známe sú tiež jeho "školské" filmy Škola, základ života (1938), Cesta do hlubin študákovy duše (1939) a historické komédie Počestné paní pardubické (1944) a Prstýnek (1945). Martin Frič je tiež režisérom legendárneho Jánošíka s Paľom Bielikom (1935) a podľa predlohy Karla Čapka nakrútil i drámu zo slovenských hôr Hordubalové (1937).

Po oslobodení sa najskôr aktívne zúčastňoval na procese zoštátnenia filmu a potom v roku 1946 nakrútil Varúj!, ktorý bol vôbec prvým slovenským celovečerným filmom. Nasledovali Čapkovy povídky (1947) a Pytlákova schovanka (1949). Vo filme z robotníckeho prostredia Zocelení (1950) však aj on podľahol dobovému schematizmu, ktorý bol typický i pre jeho okupačnú drámu Past (1950), Jiráskových Psohlavcov (1955) a ďalšie filmy (Bylo to v máji - 1950, Nechte to na mně - 1955, Dnes naposled - 1958).

Výnimku tvoria iba známe rozprávky Princezna se zlatou hvězdou a Dařbuján a Pandrhola z roku 1959, a čiastočne Císařův pekař – Pekařův císař (1951), ktorý sa v dôsledku zásahov "zhora" tiež miestami nevyhol zjednodušujúcej ideológii.

V postupne liberalizujúcich šesťdesiatych rokoch však kvalita Fričových filmov išla opäť výrazne nahor. Nakrútil známe komédie Král Králů (1963), Přísně tajné premiéry (1967), Najlepší ženská mého života (1968), drámu z 1. svetovej vojny Hvězda zvaná Pelyněk (1964) a príbeh z prostredia cirkusu Lidé z maringotek (1966). V tomto období spolupracoval Martin Frič často aj s televíziou. Dodnes zostávajú živé najmä jeho dva televízne filmy s Janom Werichom Medvěd a Slzy, které svět nevidí (1961), či televízny film s Janom Pivcom Námluvy (1963).

Martin Frič zomrel 26. augusta 1968. Podľa spomienkovej knihy režiséra Miloša Formana spáchal samovraždu v súvislosti s okupáciou Československa armádami Varšavskej zmluvy. Martin Frič bol ženatý s herečkou nemého filmu Suzanne Marwille a mal dcéru Martu, ktorá bola tiež herečkou. Sám ale vždy tvrdil, že jeho najväčšou láskou je i tak film. "Keď nenakrúcam hoci len niekoľko dní, mám pocit akoby som nežil..."