Marián Labuda: Mám strach, že mi vypadne text

Trenčianske Teplice opäť žijú filmom, herec Marián Labuda si zvyká na funkciu porotcu.

Aký je to pocit – byť členom poroty?
Je to moja premiéra, ešte nikdy som nezasadal v žiadnej porote a nehodnotil v podstate prácu nikoho druhého. Je to neklamné znamenie, že sa život pomaličky nakláňa. Som však šťastný, že môžem byť členom poroty Artfilmu a spoznať výsledky práce mnohých šikovných filmárov. Do istej miery má táto situácia príchuť pikantnosti, pretože človek zrazu rozhoduje, kto cenu dostane, čo, samozrejme, ovplyvní aj jeho život a kariéru.

V Prahe mala nedávno premiéru hra bývalého českého prezidenta Václava Havla Odcházení. V novembri sa chystá jej premiéra aj v Slovenskom národnom divadle. V pražskej inscenácii vytvára postavu odchádzajúceho politika Riegra vynikajúci Jan Tříska, v Bratislave sa popasujete s rolu Vy. Boli ste si pozrieť české predstavenie?
Nie. Nebolo by to dobré. Viem, že také ponuky sa neodmietajú a ja rozhodne nechcem Václava Havla sklamať. Jeho dôveru, pretože viem, že obsadenie prediskutovávali aj s autorom. Skôr sa obávam toho, čo hra vyvolá. Obrovskej publicity, keď budem musieť odpovedať na stovky novinárskych otázok, keď ma obklopia mikrofóny zo všetkých strán...

Vo Vašej bohatej divadelnej kariére ste vytvorili množstvo postáv, tak klasického, ako aj moderného divadla. Sú však dve, ktoré ma mimoriadne vo Vašom podaní oslovili – Shakespearov Macbeth v Divadle Andreja Bagara a Tiso v bratislavskej Aréne. Jedna je skutočná klasika, tá druhá patrí do súčasnej slovenskej dramatickej tvorby. Spája ich však základná myšlienka – obaja tragickí hrdinovia sa v istej hraničnej chvíli rozhodli pre nesprávnu cestu, vedúcu do pekla.
Prístup režiséra Vladimíra Morávka k inscenácii bol mimoriadne novátorský a zaujímavý. Keď ho oslovili s réžiou Macbetha, dal si podmienku, že ponuku prijme len v tom prípade, ak budem mať čas a neodmietnem spoluprácu. Trval na tom, že Macbetha musím stvárniť ja. Myslím si, že pre nás oboch to bola nádherná spolupráca, neboli sme sklamaní jeden druhým. Mám na inscenáciu spomienky také magické, až ma mráz prechádza. V Anglicku sa traduje, že ak sa niekde hrá Macbeth, tak sa to meno nesmie vysloviť, lebo prináša nešťastie. Vždy sa vraví len – ten kráľ. Kto ho hrá, stane sa mu nejaká tragédia. A to sa stalo aj mne, keď som tak tragicky havaroval. O tom kráľovi radšej nehovorme nahlas...

Obráťme sa teda k Tisovi. Na predstavenia chodia najmä mladí ľudia, prekvapilo Vás, že mladí majú záujem spoznávať našu históriu?
Nepredpokladali sme to, mysleli sme , že v hľadisku budú sedieť len pamätníci,  tí, ktorí si spomínajú na časy Slovenského štátu a na Tisa ako na hrdinu svojich priaznivcov. Keďže mladí prichádzajú, znamená to, že nad nimi netreba lámať palicu, pretože ich zaujíma všetko a chcú si urobiť sami jasno. Hra v podstate využíva autentické Tisove prejavy, zápisky a spomienky. Je autentická. V mnohom je s dneškom analogická – kým treba osloviť voličov, aby volil, tak je to ťahanie medových motúzov, a keď ho zvolili za prezidenta, tak posiela svojich židovských spoluobčanov do plynu...

V podstate ide o monodrámu, takmer dve hodiny sám na javisku, nevyčerpáva to  herca nielen fyzicky, ale aj psychicky?
Každú reprízu mám strach z toho, aby mi nevypadol text, v deň predstavenia si ho od rána opakujem, aby som do večera hovoril, aby sa to usadilo. Je to obrovská  vyčerpanosť psychická, človek sa vždy bojí zlyhania.

Hrali ste desiatky filmových rolí, na ktorú si najväčšmi spomínate, ktorá vás posunula herecky, alebo aj ľudsky?
Je to film Vesničko, má středisková. Snímka sa stala legendou. Stáva sa mi, že keď prídem do kaviarne, vrchný mi ponúkne pivo „ze sedmýho schodu“. Repliky vedia ľudia naspamäť. Minulý rok sa premietal tu v Trenčianskych Tepliciach a keď som počul dialógy, zišlo mi na um, že niekto si dáva na pohrebe zahrať nejakú pieseň a ja by som si mohol dal netradične zahrať dialógy a všetky účastníci rozlúčky by ich počúvali, a na základe nich by som sa lúčil.

Slovenská kinematografia sa pomaličky prebúdza, myslíte si, že tí mladí režiséri si spomenú aj na starších hercov?
Každý režisér má svoje plány, obklopuje sa ľuďmi, s ktorými si rozumie, vyhovujú mu, sú na jednej vlne. Aj režisér Menzel si vyberá hercov, s ktorými mu bolo vždy dobre. To má však svoje úskalia, že obsadzovaním rovnakých hercov môže poľahky skĺznuť do klišé, na zmeny treba odvahu. Ja mám vybudované také meno, že sa ma aj tí mladí filmári niekedy boja, pretože ja nešetrím nikoho, keď sa mi niečo nepáči, neviem byť ohľaduplný, poviem, čo si myslím. To všetkým nevyhovuje. Veľmi rád spolupracujem s Martinom Šulíkom. Dúfam, že keď bude zase pomýšľať na hraný film, spomenie si na mňa. Rozumieme si ľudsky, v spôsobe života, v štýle humoru, vtipu.

Zatiaľ posledný film Jiřího Menzla Obsluhoval jsem anglického krále nezožal u kritiky taký úspech, ako sa očakávalo. A ani diváci ním neboli až takí nadšení. Nesklamalo vás to nepochopenie?
Zaujímavé však je, že som bol na jeho premiére na Berlinale vo veľkej sále plnej divákov,  ktorí ho prijímali bez nejakých predsudkov, ale objektívne. U nás často zažívame to, že ak si niekto vydobyje slávu, ak patrí k špičke, treba ho za to trestať. Berlínske publikum ho prijalo veľmi pozitívne, dostal aj cenu, veľkú odozvu mal u kritiky.

Prijali by ste rolu v televíznom seriáli?
To je veľmi nebezpečné pre každého herca. Ak chce niekto byť autentickým filmovým hercom, nemal by hrať v seriáloch. Nedávno bol jeden môj priateľ na predstavení Troch sestier. Je to veľmi citlivý a jemný človek, ktorý sa mi po skončení zdôveril, že mu dosť dlho trvalo, kým si na hercov v polohách Čechovovej drámy zvykol, kým im uveril, že sú čechovoskými postavami, a nie tými seriálovými. Bol rád, že ja sa takým úlohám vyhýbam. Keď sa to tak vezme, na západe sú špecialisti na seriály, ktorí ani nehrávajú vo filmoch, a ak áno, len máloktorý z nich sa presadí. Súvisí to s tým, že si ho diváci identifikujú ako seriálovú postavu.